História

História našej obce
1320 - 2005 (685 rokov života v obci Široké)

Chotár obce Široké leží na východných svahoch pohoria Branisko a v hornej časti údolia Veľkej Svinky v nadmorskej výške s rozsahom od 483 do 1170,5 m. Je súčasťou Šarišskej vrchoviny a jej podcelku Širockej brázdy, ktorú tvoria mohutné usadeniny ílovcov, pieskovcov, zlepencov, aj hrubé nánosy naviatych hlín. Prevládajú hnedé lesné pôdy a v lesoch smrekový a smrekovo jedľový porast. Susedí s chotármi: Dúbrava, Fričovce, Harakovce, Chminianske Jakubovany, Poľanovce, Šindliar, Víťaz.

Vyzdvihnutím jadrového pohoria Branisko sa mocná, rovná vrstva usadenín polámala a vzniknuté zlomy či trhliny sa stali základnou sieťou pre vodné toky. Stavba diaľničného obchvatu cez chotár odhalila nielen mohutnosť a striedanie vrstiev ílovcov a pieskovcov, ale aj polámané pieskovcové lavice ako svedectvo horotvorných síl. Hlavná zlomová línia vybiehajúca z Braniska sa stočila okolo Jakubovianskej misky / Záhura / do tvaru S a stala sa riečiskom Veľkej Svinky, čo odvádzal vody z chotára. Najdlhším vodným tokom, ktorý v chotári pramení aj ústi, je Kolbaškový jarek.

Riečny tok Svinky zostal na mnohých miestach olemovaný stupňovitými terasami, čo sú vlastne zvyšky starého dna. Najmohutnejšou zostala druhá ľavá terasa, kade viedla stará krajinská cesta. Popri nej stáli panské sídla, hospodárske dvory a obydlia poddaných.

Konečné dotvorenie terénu okolo hlavného toku urobili bočné prítoky tým, že svojimi naplaveninami vytvorili miestne vyvýšeniny. Na jedinej pravobrežnej vyvýšenine si prví osadníci postavili kostol a podľa ústneho podania sa išlo vtedy do kostola tromi schodmi hore. Dodnes sa však náplavová činnosť potôčika z Padaniska neskončila, a preto sa do kostola chodí štyrmi schodmi dole. Ľavobrežná naplavenina od Kolbaškového jarku sa stala nielen križovatkou ciest do Levoče, Prešova a Krompách, ale aj námestím, medzi staršími ľuďmi známym ako Medzihoscinci v nadmorskej výške 506m. 
Osídľovanie Slovenska ako aj kraja pod Braniskom prišlo spoza Karpát, keď sa pohli slovanské kmene na západ, východ a juh zo svojej pravlasti v 5. storočí. Zaujali krajinu po predchádzajúcich národoch, opravili zanechané hradiská, vytvorili občiny, aby spoločne obrábali a spravovali zaujatú zem. Mnohé z toho, čo pomenovali vôkol seba, zostalo zachované v písmach a dodnes sa tieto názvy používajú, čo svedčí o kontinuite osídlenia.

Po vpáde starých Maďarov do Karpatskej kotliny ľudia usadení na dolných tokoch riek ustupujú v priebehu 10. storočia do podhoria. Začiatkom 11. storočia územie Slovenska až po Dunaj mocensky ovládlo poľské knieža Boleslav Chrabrý /992-1025/. Po poľsko-uhorskom vyrovnaní za vlády uhorského kráľa Štefana I /1000-1038/ a po dohode o spoločnej hranici na hrebeňoch Karpát nastalo postupné pričleňovanie Slovenska k uhorskému štátu v priebehu 11.až 12. storočia. Za toto obdobie sa ľud pod Karpatmi stmelil v národ, zanechal používanie spoluhlásky G a nahradil ju spoluhláskou H v slovách Žegra - Žehra, Grgov - Hrhov, grable - hrable, po maďarsky gereble. V maďarsky písaných dokumentoch zostali pôvodne prevzaté názvy nezmenené Zsegra, Gargov, čím podávajú dôkaz, že na tých miestach boli Slováci prví. Pričleňovanie sa robilo po etapách tak, že cesty a priesmyky do obsadeného územia sa zasekali a bránili. Keďže východné Slovensko pre expanziu do Haliče bolo obsadené skôr ako Spiš, boli urobené záseky a bránilo sa aj v Branisku. Do roku 1193 sa ustálili hranice Uhorska na hrebeňoch Karpát a zostali bezo zmeny až do jeho zániku v roku 1918.

Kráľ Ondrej II. /1205 - 1235/ pre svoje časté výboje potreboval veľa oddaných bojovníkov, začal preto za zásluhy rozdávať územie Horného Uhorska. Najprv to boli veľké územia, zväčša ohraničené vodnými tokmi, len časom, dedením alebo predajom sa majetky drobili. Aby nedochádzalo k sporom, spisovali sa darovacie či dedičské listiny, ktoré sa vyhotovovali a ukladali na hodnoverných miestach, čo bolo zvyčajne v kláštoroch a kapitulách. Tieto listiny sú dnes prameňom vzácnych informácií: času osídlenia, nesú meno darcu a obdarovaného, názov územia, vodných tokov, vrchov aj názov osady, keď už v tom čase jestvovala.

Ľavé povodie Veľkej Svinky až po sútok s Malou Svinkou - čiže panstvo Svinia, si v roku 1210 vyslúžil ban Bank z rodu Bór, ale už v roku 1213 sa zaplietol do sprisahania, ktoré vyvrcholilo zavraždením kráľovej manželky Gertrúdy, a tak majetok znovu pripadol kráľovi.

Krajinu však čoskoro postihla pohroma, keď v marci roku 1241 aj cez zarúbané priesmyky vtrhli Tatári, ktorých ľudia neskôr nazvali pekelníkmi. Na obranu sa zišla celá uhorská šľachta, ale utrpela zdrvujúcu porážku. Po ich odchode v lete 1242 dal kráľ Belo IV. /1235 - 1270/ budovať osvedčené kamenné hrady, doplnil obyvateľstvo kolonistami a opustené panstvá obsadil novými šľachticmi a vernými vojakmi. Maďari zo strachu pred ďalším vpádom Tatárov hľadali ochranu pod horami Slovenska, zatláčali slovenské obyvateľstvo vyššie, čím sa osídľovanie na horných tokoch zahusťovalo.

Panstvo Svinia má od roku 1262 nového majiteľa rytiera Merše, ktorého kráľ takto odmenil za vojenské zásluhy. Bol nešľachtického pôvodu a jeho rod sa udržal až do 20. storočia.

Povodie na pravom brehu Veľkej Svinky od Obišoviec až po potoky Rakovec a Pohlodov pod Braniskom získava rod Aba a v roku 1272 zakladá osadu Vitézmezó /Víťaz/. Darovacia listina zo spišskej strany Braniska však už v roku 1245 spomína potok Vicecs, čo je aj názov osady pri ňom. Hornú časť tohto územia od potoka Križovianky získava v roku 1288 rodina Merše ako dedičstvo po vdove z rodu Aba. Na tomto spojenom území okolo Veľkej Svinky vznikajú alebo už jestvujú osady: Široké, Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce.

V tom istom čase obdarovania udeľované kráľom na Spiši prekračujú pohorie Branisko a končia na potokoch z jeho východnej strany. Najviac do Šariša zasahovala donácia udelená kráľom Ondrejom III. /1290 - 1301/ v roku 1297, ktorý dáva spišskému kanonikovi Markovi, svojmu kaplanovi a jeho bratovi Michalovi, "zem a les Korytné" .Toto územie prekračovalo Branisko a na terajšom chotári Širokého ho ohraničovali toky Dúbravy, Svinky a Kanného. Podľa tejto darovacej listiny dosídľovanie do horného toku Veľkej Svinky mohlo prichádzať nielen z panstva Svinia, ale aj zo Spiša.

Názvy okolitých sídlisk Víťaz, Fričovce, Hendrichovce nesú mená ich majiteľov-zakladateľov, ale názov Široké /Široká/ nepochádza ani od zemepána, ani od šoltýsa, ako je to v prípade Šindliara /Nicolaus Schindler/, z čoho sa dá vytušiť, že osada vznikla skôr, ako jej mohli dať svoje meno zemepán alebo šoltýs. Je evidentné, že názov zachytil zemepisný ráz doliny a až následne sa stal aj názvom jestvujúceho sídliska. Jazyková príslušnosť názvu dosvedčuje, že osada vznikla v slovenskom jazykovom prostredí, o čom môžu svedčiť aj sídliská v blízkom okolí Maliník, Budzin, Okol, Vtáčia hora, ktoré však zanikajú v čase, keď je Široké už uznávanou dedinou v priebehu 14. storočia.

Široké sa do prvého písomného záznamu dostalo 21.februára 1320, keď sa pred konventom v Spišskej Kapitule konalo dedičské delenie panstva Svinia s 22 dedinami aj samotami a hradom. Majetok zemepána Meršeho sa priamo prepisoval na vnukov Mikuláša, Petra, Merše mladšieho a Dominika. Štyria bratia, synovia Benedikta si delia medzi sebou celé dedičstvo tak, že každý dostal štvrtinu dediny Svinia a niekoľko okolitých dedín. V dokumente sa hovorí: "...ďalej Dominik prijíma štvrtú časť dediny Svinia, ktorá leží oproti súhvezdiu Veľkého voza a štvrtú časť pevnosti Šariš /Lipovce/. Z vonkajších dedín dedinu Pank, dedinu Syroka, dedinu Laz /Šarišské Lužianky/ a dediny Víťaz, Starý aj Nový". Názov dediny sa bez podstatnej zmeny používa aj v neskorších listinách: Syroka 1320, Siroke 1773, Siroka 1785, Schiroka 1786 a Široké od roku 1920.

Jednou z povinností zemepána pri zakladaní osady bolo nájsť miesto pre stavbu kostola a byť jeho svetským patrónom. Keď osadu zakladal šoltýs, stavba kostola bola súčasťou zmluvy so zemepánom a šoltýs vymeral druhý najlepší pozemok pre kostol z pridelenej zeme. Prvý kostol v Širokom postavili v gotickom slohu a bola to možno aj prvá kamenná stavba, z ktorej sa zachovala krypta pod podlahou dnešného kostola. Údajne sa zachoval aj zvon, teraz umiestnený vo vežičke náhrobnej kaplnky na cintoríne z roku 1824. Čas postavenia kostola môže byť ukrytý v patrocíniu sv. Mikuláša, ktorého meno v rokoch 1301-1325 dosiahlo najväčšiu početnost a popularitu v dobových listinách /371-387/. Šarišská župa cirkevne patrila k Egerskej diecéze. V čase vyberania prvého pápežského desiatku v rokoch 1332-1337 pôsobil pri kostole v Širokom farár Henrik /Imrich/, ktorý zaplatil pápežským decimátorom 8 grošov a ďalšie 2 groše sa vyzbierali medzi ľuďmi. Išlo teda o stredne veľkú farnosť s 12-16 usadlosťami, lebo 6 grošov platila malá a 12 grošov veľká farnosť. Niekedy sa uvádza, že jednému odvedenému grošu by malo zodpovedať 20-22 obyvateľov. Desiatok sa vyberal vo všetkých kresťanských krajinách a bol určený na financovanie križiackych výprav v 13.-14. storočí.

V roku 1301 vymiera uhorský kráľovský rod Ondrejom III. po priamej línií a následne sa rozpútal boj o nástupníctvo. Magnátsky rod Amadea Abu-Omodejovcov na východe krajiny otvorene vystúpil proti kráľovskej kandidatúre Karola Róberta z Anjou /Anžu/. Po víťaznej bitke 15. júna 1312 pri Rozhanovciach kráľ Karol I./1301-1342/ podporuje osídľovanie, rozvoj miest a rozdáva majetky porazených Abovcov. Jeho prívrženec a spolubojovník Filip Drugeth župan Spiša a Abova /1317-1327/ po potlačení povstania na východnom Slovensku /1321/ sa stáva majiteľom aj Dominikovho dedičstva. Jeho nástupca a dedič Viliam Drugeth v kráľovom mene pristrihuje krídla i ďalším príslušníkom rozvetveného rodu Aba. Roku 1330 prišiel rad aj na slanských šľachticov, ktorí museli vymeniť svoje hradné panstvo v Slanci za štyri šarišské dediny: Široké, Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce.

Nový majiteľ Peter zo Slanca v novembri 1333 rozdelil majetky pod Braniskom medzi šiestich synov: Ovčie a Víťaz Ladislavovi, Široké Mikulášovi a Jurajovi, Fričovce Jánovi, Hendrichovce Petrovi a Bertotovce Michalovi. Ďalej Peter zo Slanca /1280-1335/ spolu so synmi Jurajom a Ladislavom odkupujú širocké šoltýstvo a mlyn od šoltýsa Štefana, syna Bartolomeja. Kúpna zmluva bola dohodnutá a podpísaná 4. novembra 1335 v Spišskej Kapitule. V novembri roku 1338 si podelené majetky Petrovi synovia nechávajú prisúdiť a v Egerskej Kapitule prepoštom Demetrom aj písomne potvrdiť. Potom Petrovi synovia od roku 1339 prijímajú nové rodové mená podľa názvov prisúdených dedín: Vitézy, Širokay, Frichy, Hedry a Berthoty.

Zdá sa , že v Širokom boli naporúdzi hneď dve majetnosti pre dvoch Abovcov, a preto sa núka úvaha, či tie majetky pochádzali z rozdeleného chotára na spišskú a šarišskú donáciu, alebo či Dominikovo dedičstvo nemalo dve samostatné osady - starousadlíkov a novousadlíkov na čele so šoltýsom. 
Široké bolo podľa dochovaných informácií vyvinutou dedinou s kostolom, farou, mlynom a prechádzala ňou krajinská cesta spomínaná už v roku 1262. Každopádne si ale osadníci z predaného šoltýstva pohoršili, lebo podliehali priamo zemepánovi.

Jurajova vetva v Širokom pokračuje Pavlom/1393/, Petrom de Thornos, Ondrejom, Jakubom. O Petrovom synovi Mikulášovi listiny mlčia. Iná správa však hovorí, že jedna vetva nových vlastníkov si tu dala vybudovať kúriu s rybníkom a názov Širokého už od roku 1339 používala ako prídavok k svojmu menu "Abo de Syroka". Taká istá správa je aj z roku 1447. Posledná zmienka o kúrii a rybníku /curie nobilitaris ac piscine prope eandem curiam/ a možno aj o Abovcoch zo Širokého je z roku 1502, keď sa vlastníkmi Širokého stavajú zemania z Bertotoviec. Dnes podľa zachovaného chotárneho názvu Rybník môžeme približne určiť, kde stálo zemianske sídlo jedného z Abovcov zo Slanského hradu, na ktorý s clivotou v rode spomínali "tam vo veži, nad rímsou krbu, zostali naše erby".

Do tohto obdobia je možné prisúdiť aj stavbu vodného kanála-Líniu, ktorý privádzal vodu z Kolbaškového jarku a ústil neďaleko kostola do mlynského náhonu z Veľkej Svinky. Stavbu určite navrhli mlynári, najmä keď zistili, že Kolbaškový jarek nemá dostatok vody pre mlyn a o vodu Svinky sa museli deliť pred Čertovou dierou s mlynárom v Korytnom. Línia, ktorá ešte dnes jestvuje na turistických mapách, bola raritnou vodnou stavbou, lebo spájala dva vodné toky a nemala páru široko-ďaleko, snáď až v banskom vodnom kanále pri Smolníku. V tom čase každý pán chcel mať svoj mlyn a jeho poddaní museli mlieť len u neho. Spojené vody z Kolbacha a zo Svinky slúžili naozaj pre dva posledné mlyny na Svinke, pri kostole a Medzihoscinci/Dolinský/.

Drugetovská majetková rošáda priniesla zmenu aj do majetkového rozdelenia pohoria Branisko a prispela, že sa hranica Spiš-Šariš ustálila na hrebeňoch pohoria. Prvými vlastníkmi lesa už v roku 1403 boli rodiny Hedry a Berthoty. V roku 1412 sa objavuje prvýkrát približne dnešná podoba názvu pohoria Branyssa, čo dokladá, že ľudia už pred 300 rokmi pomenovali bránené miesto-zásek Braniskom. V Kapušanoch pri Prešove bol tiež strážený zásek, ale Maďari si ho nazvali po svojom kapu-brána. Ďalšie pomenovanie Branyzscho z roku 1525 a v latinskej podobe...montem Branisko...z roku 1584.

Kráľovi Žigmundovi/1387-1437/ stále chýbali peniaze, preto nariadil v roku 1427 súpis majetností a obyvateľstva v krajine. Nepriamou výhodou zo súpisu zostali štatistické údaje, z ktorých dnes vieme, že v Šarišskej župe bolo: 330 dedín, v nich 6811 usadlostí a 52 450 obyvateľov, čiže jedna usadlosť mala asi 7-8 obyvateľov.

V tom roku malo Široké dvoch pánov a pre kráľa vybrali daň od 28 /porte XII+XVI/ brán-usadlostí, čo podľa vtedajších meradiel bola stredne veľká dedina /11-30 port-brán/. Jurajov vnuk Peter de Thornos vlastnil 16 usadlostí a ďalších 12 mal neznámy Peter Lengyndy /Peter Poliak/. Zemania zo Širokého vlastnili ešte 25 usadlostí vo Víťaze a Peter de Thornos mal aj 5 z 8 usadlostí v osade Korlatvagasa-Pohlodov.

Široké sa po sto rokoch vývoja dvojnásobne rozrástlo, ale pomerne pokojné obdobie končí vpádom husitských vojsk do Šariša a ich kapitán Jan Jiskra sa stáva v roku 1441 šarišským županom. Keď chcel v lete roku 1442 obsadiť Spišský hrad, v ceste mu stáli hrady v Richnave a Lipovciach. Dediny na vojenskej trase znášali všetky útrapy od prechádzajúcich žoldnierov, pokiaľ hrad v Richnave po mesiaci obliehania nedobyli. Husiti útočia hlavne proti majetkom cirkvi-kláštorom a panským sídlam. Po prehratých bitkách sa husitské vojsko mení na bratrické družiny a nakoniec na lúpežiace bandy.

V roku 1454 dostávajú rodiny Frichy, Hedry a Berthoty potvrdenie na majetky v Širokom, Fričovciach, Hendrichovciach, Bertotovciach, Križovanoch, Hrabkove, Ovčí, Víťaze a Pohlodove. Spoločný erb /Aba/ a zemiansku listinu získavajú rodiny Širokay, Frichy, Hedry a Berthoty v roku 1456.

Rod Širokay zaniká, ale využívanie mena obce na priezvisko nezaniklo, dnes má tvar Širocký. Posledný známy potomok Ladislav Širokay bol pomocný egerský biskup, ako aj egerský kanoník a titulárny správca prepošstva v Myšli. Vieme tiež o ňom, že 25. októbra 1478 posvätil rozšírenú katedrálu sv. Martina v Spišskej Kapitule. Pamiatkou na neho je neskorogotický posmrtný epitaf z červeného mramoru z roku 1487, umiestnený pod chórom kostola.

V roku 1510 rodiny Frichy, Hedry a Berthoty získavajú nové darovacie listiny na pozemky v Širokom a Fričovciach.

16. storočie je plné nepokojov najmä, keď Maďari prehrali ďalšiu veľkú bitku, tentoraz s Turkami v roku 1526 pri Moháči, v ktorej mladý kráľ Ľudovít II./1506-1526/ zahynul. Znovu sú boje o trón a všetko sa to odohráva na Slovensku. Hrady Richnava/1527/ a Lipovce/1550/ sú zbúrané do základov. Sedliakov v dedine ubúda, ale aj schudobnievajú, lebo v roku 1543 platia daň len od 10 usadlostí. Osada tak klesla do triedy malých dedín. V roku 1567 úpadok pokračuje až tak, že len jeden sedliak vlastní celú usadlosť, 10 domácností má po ? usadlosti, 4 rodiny majú len po ? usadlosti a už je aj desať želiarskych domácností - bezzemkov. V roku 1565 sa objavuje nový vlastník pôdy Hedry. Jeho rod bude dedinu sprevádzať takmer 400 rokov. Koncom 16.storočia sa tu usadilo viacero nových rodín, vzrástol počet domov /44/ a Široké sa stáva najväčšou dedinou v okolí, ale okrem osadenstva fary a školy tu žilo len poddanské obyvateľstvo.

Obec má od roku 1556 spojenie aj so vzdialenejším svetom prostredníctvom poštovej stanice na kráľovskej ceste z Bratislavy cez sedlo Branisko do Košíc. V Šarišskej župe boli tri stále poštové stanice. V Širokom, Prešove, Drienove a dve dočasné stanice v Bertotovciach a Chabžanoch. Pred cestou cez Branisko sa prepriahalo v Širokom a v Korytnom. V čase hospodárskeho úpadku, keď v dedine nebývali zemania, bola zastávka preložená do Bertotoviec. Poštová stanica pozostávala z obytného domu pre vedúceho stanice, dvora, záhrady a hospodárskych budov. Poštgrunt v Širokom bol na terajšom pozemku Bartoša a Gazdu pri obecnom úrade.

Po roku 1517 hľadá si aj na Slovensku miesto nový náboženský prúd prichádzajúci z Nemecka - reformácia na úkor katolíckej cirkvi. V roku 1584 prestupujú k protestantom zemania Frichy, Hedry, Berthoty aj s poddanými, ako to bolo vtedy zvykom. Ľudia ani nepociťovali nejakú zmenu, lebo zo začiatku to boli tie isté obrady a vysluhovali ich aj tí istí, ale obrátení farári. Až synody v Žiline roku1610 a Spišskom Podhradí v roku 1614 završujú proces odluky evanjelickej cirkvi od rímskokatolíckej. Prvým evanjelickým kazateľom pôsobiacim v Širokom roku 1614 bol Tomáš Pepichius a posledným zo šiestich kazateľov bol v rokoch 1686 - 1722 Ján Zabler.

Proti cisárskemu katolíckemu dvoru, ktorý podporuje rekatolizáciu, sa valia Slovenskom odboje protestanskej šľachty a meštianstva. Pokiaľ sa nájde zmier, uplynie ďalších sto rokov neustálej biedy, hladu a morových rán. Po poslednom rákociovskom odboji v rokoch 1708 až 1710 v mestách a na dedinách po celom Slovensku zomrelo na následky moru až dve tretiny obyvateľstva. Na pochovávanie do spoločných hrobov bolo v roku 1710 vydané úradné povolenie. Pri kopaní základov ľavej bočnej lode kostola v Širokom roku 1941 sa obnažil hromadný hrob s tromi kostrami nad sebou. V roku 1712 bolo vyhlásené štatárium na zamorené okolie Braniska. Župná domobrána strážila prístupové cesty a poštová cesta bola odklonená cez Hrabkov.

V rokoch 1715 - 1720 vyslal cisár Karol III. /1711-1740/ na Slovensko sčítacích komisárov stavu krajiny. Z ich záznamov sa dozvedáme " v oblastiach Braniska a Levočského pohoria je úžasná spustlosť, neopísateľná bieda a úbytok obyvateľstva". Akoby toho nebolo ešte dosť, 6. októbra 1713 zasiahla povodie Braniska povodeň a krupobitie.

Pomaly prichádzalo pokojnejšie obdobie. Pri novom odovzdávaní kostola katolíkom v roku 1712 ešte Gabriel Berthoty robil prieky, keď kľúč od kostola schoval a veriaci museli kostol zaujať cez okná. Zo zemanov v Širokom len rodina Madayovcov zostala evanjelická, ale časom sa z dediny vytratila. Jej sídlo, pravdepodobne na mieste spomínanej kúrie, bolo v Širokom najkrajším zemianskym obydlím, postaveným v peknom, tichom zákutí obce medzi dvoma potokmi. Keď Madajovec získala rodina Hedryovcov, prichádzali tam tráviť prázdniny príbuzní z Budapešti. Aj rozlohou bol Madajovec veľký, lebo dnes v jeho priestore má miesto základná škola, škôlka a bytovka pre učiteľov. Povrávalo sa, že v pivniciach na Madajovci tajne razili kurucké medené libertáše-polturáky.

Podľa kanonickej vizitácie z 10. mája roku 1773 bolo už v dedine 808 katolíkov, 16 evanjelikov, farnosť viedol Michal Bober a patrónmi kostola boli rodiny Berthoty a Hedry. Dedina bola po veľkom požiari, uchránené boli len dva domy, kostol a vežu, tiež po požiari, už obnovovali. Podľa stavu z roku 1941 pred ďalšou obnovou, kostol bol jednoloďový na šírku dnešného chóru s kaplnkou Božieho hrobu, ktorá prečnievala cez obvodový múr pravej strany lode. Podlaha kaplnky bola vyvýšená a vchádzalo sa do nej po schodoch z kostola. Vo veľkonočnom čase bola vitrína Božieho hrobu otvorená a na schodoch držali stráž vyparádení hasiči. Pod kaplnkou bola krypta prístupná zvonku, pri stavbe nového kostola zostala zachovaná tak, že vonkajší oblúkový múr ju prekleňuje a kosti vykopané pri stavbe tretieho kostola sú uložené v nej. Mohutná vstavaná štvorhranná veža bola zakončená cibuľovitým tvarom strechy, po roku1965 má veža novú strechu v tvare osembokého ihlana a je o tri metre vyššia. Kostolný dvor bol ohradený silným kamenným múrom s bránou z južnej strany a jedným schodom dole. Múr okrem bežnej ochrany začal mať aj obrannú úlohu proti zamývaniu z potôčika z Padaniska po tom, čo sa územie za kostolom odlesnilo a začalo sa hospodársky využívať. Pri bočnom vchode od pôvodne farského, neskôr školského dvora bol prístrešok pre epitaf biskupa Ladislava Širokaya.

Nariadením z roku 1775 o zakladaní cintorínov mimo obydlia ustupuje aj u nás pochovávanie okolo kostola. Postavením hrobky s kaplnkou sv. Kríža v neogotickom slohu v roku 1824 pre mladú Annu Hedry na náklady Melichera a Rozálie Hedryovcov dostáva cintorín na svahu za kostolom konečné miesto.

Urbárska regulácia cisárovnej Márie Terézie /1740-1780/ z roku 1767 mala za cieľ spriehľadniť vzťahy medzi poddanými a zemepánom, ale jej ďalším cieľom bolo zvýšiť počet daňovníkov, čo sa malo dosiahnuť tak, že na rovnakej výmere pôdy sa malo urobiť viac majiteľov-urbárov aj z bezzemkov-želiarov. Medzi ľuďmi sa tomu hovorilo "jedným vzali, druhým dali". Nespokojných bolo na každej strane, lebo aj želiar, čo sa mal stať urbárom, nemusel mať podmienky niesť s pôdou aj urbárske ťarchy, ako to dokresľuje príhoda z urbárskej regulácie v širockom chotári. Poddaný Onder Katriňak si rovno na roli kľakol pred svojho pána a prosil ho, aby mu nedával ďalšiu osminku pôdy. Nakoniec potomkom tých, čo na pôde vydržali až do zrušenia poddanstva v roku 1848, bola pôda od zemepána štátom vykúpená.

V roku 1783 začali na Islande vybuchovať sopky na úseku dlhom 23 km, od júla do septembra. Sopečný prach sa dostal do stratosféry a spôsobil zmenu počasia, ktorá mala za následok dlhotrvajúci hladomor, ktorý vyústil v roku 1789 do francúzskej revolúcie. Že to malo vplyv aj na našu oblasť, vypovedajú priložené sťažnosti našich občanov z rokov 1785 a 1788. V listinách sú spomenuté výrazy: - pašuš- je úradná sprievodná listina-glejt-ku sťažnostiam občanov ku panovníkovi, -buxa-tuba, kde sa ukladajú úradné listiny/sťažnosti/ pri doručovaní panovníkovi. Bola opatrená pečaťou na znak pravosti obsahu.

Po roku 1776 sa začala reorganizácia štátnej správy a výsledkom bolo rozdelenie územia Šarišskej župy na 6 okresov. Široké sa stalo sídlom slúžnovského okresu - Processus Sirokiensis, so 41 obcami v roku 1831 alebo s 50 obcami v roku 1877. Rozkladal sa na hranici so Spišom od Brezovice po Lipany a v juhosevernom smere od Hrabkova až po hranicu s Poľskom. Od roku 1843 bol každý slúžnovský okres rozdelený na 3 obvody. Širocký okres mal obvody: Širocký, Radatický a Veľkošarišský. Úrad mal miesto za kostolom/dnes starší dom u Šofrankovcov/, kde mal hlavný slúžny svoju úradnú miestnosť, pri nej bola dlhá, veľká miestnosť pre úradníkov a súdne pojednávania. Vedľajšie priestory domu slúžili ako domácnosť hlavného slúžneho. Pre potreby slúžneho a jeho úradu patrilo aj hospodárske zázemie umiestnené za kostolom. Zo súdnej činnosti úradu sa uchovala správička, že previnilcovi vymeraný trest napísali na lístoček, aby s ním zašiel do susedstva k hajduchovi, ten dotyčného poľutoval, ale na dereši mu vyťal, koľko bolo napísané. Keď sa úrad presťahoval do Prešova, celé zakostolie sa stalo panstvom Dormusa. Za 1.ČSR v priestoroch úradu bola žandárska stanica a väzenie.

Príklad zo štatistickej činnosti okresov - vysťahovalectvo v rokoch 1880-1888: Okres počet obcí vysťahovalo sa vrátilo sa ostalo v cudzine Širocký 59 1902 ľudí 421 ľudí 1481 ľudí Za župu 378 17 768 ľudí 3787 ľudí 13 891 ľudí

V Širokom bol od roku 1853 zriadený poštový úrad, prvý z okolitých obcí. Po jeho pôsobisku v Malikovského panskom dome pri Línii zostal dodnes názov Stará pošta.

Po dokončení železničnej trate do Košíc v roku 1872 zaniká poštová stanica a Široké stráca pravidelné spojenie s Prešovom. Na dôsledky nás upozorňuje článok z Národných novín z 23. mája 1873, v ktorom dopisovateľ zo Šariša upozorňuje na neúnosný stav, keď na súdnu pokonávku na okresnom úrade v Širokom musia stránky priviezť a odviezť sudcu z Prešova. Slúžnovský úrad zo Širokého sa postupne premiestňuje do Prešova/1903/, ale názov sa aj naďalej používa do roku 1909.

V lete roku 1831 prenikla z Haliče v Poľsku epidémia cholery na východné Slovensko. Mala prudký nástup v počte zomretých, preto dala šľachta na radu lekárov dezinfikovať studne a príbytky postihnutých. Keď aj naďalej ľudia mreli a zovšadiaľ prichádzali len zlé správy, ľudia podľahli panike, že sa páni chcú zbaviť nespokojných ľudí práškami. Nespokojnosť prešla do otvorenej vzbury v Zemplíne a keďže páni z Merníka mali pozemky aj v Kluknave, cez služobníctvo sa vzbura preniesla na Spiš, odtiaľ do Víťaza, kde ľudia nikdy nemali ďaleko od slov k činom. Na zlú správu podnotára z Víťaza prešovský podžupan Merše reagoval trestnou výpravou 10. augusta 1831, ktorá dolapila a v hneve vlastnoručne popravila uhliara Valenta Rabatina, ktorý potom na výstrahu musel visieť zašitý vo vreci na polceste do Širokého. Odvtedy toto miesto ľudia nazývajú Máry mužov - Marmužov. Ostatných účastníkov vzbury výprava zbila. Koľko obetí si vyžiadala cholera v Širokom nevieme, lebo matrika zomretých sa začala písať až v roku 1834. Zapisovanie narodených je od roku 1819 a matriku sobášených na farskom úrade vedú od roku 1852. Od roku 1895 vedú sa len štátne matriky. Cholera vypukla aj v roku 1855, keď si v celej vtedajšej farnosti vyžiadala 72 obetí a v roku 1873 zase v celej farnosti 32 ľudí.

Širocká farnosť od 14.storočia patrila pod Egerskú diecézu do roku 1804, keď bola zriadená Košická diecéza a v Širokom v tom čase pretrvával aj dekanát. Po roku 1776 Víťaz stráca vlastnú farnosť a pričleňuje sa ako filiálka spolu s Ovčím k širockej farnosti, kam ešte patria osady: Bzikalovec, Skalka/Dzivý/, Branisko, Kolbach, Dolina a Jacab-Vagás. Počet duší v širockej farnosti v roku 1838: Široké Víťaz Ovčie Bzikalovec Kolbach Skalka Branisko Dolina Jacab-Vagás 1116 712 311 28 15 9 40 57 4 Počet obyvateľov v Širokom a v jeho osadách: rok katol. evanj. židov Bzikalovec Kolbach Skalka Branisko Spolu 1815 908 - - 8 - 8 23 947 1839 1123 1 98 28 15 11 37 1313 1855 1127 3 95 9 32 7 32 1305

Židia prichádzajú do obce v roku 1818 v počte 23 a v roku 1869 kulminuje ich počet na 145. Židovská obec v sídle slúžnovského okresu Široké zriaďuje v roku 1864 rabinát, synagógu, cintorín a matriku pre 41 obcí. Nárast v židovskej obci môže súvisieť so zamestnaním na okresnom úrade.

Osada Kolbach vzniká v roku 1824 na panskom pozemku Ymrey s počtom osôb 7. 
Rok 1848 priniesol nielen zrušenie poddanstva, ale bol revolučný aj v národnom pohybe. Maďari žiadali viac práv od cisára a Slováci od Maďarov. Zo sporu o vládnu moc medzi uhorskou šľachtou a rakúskym cisárskym dvorom vznikla ozbrojená revolúcia. V priesmyku Braniska sa strhla 5. februára 1849 bitka medzi cisárskymi vojakmi a maďarskými gardistami. Obchvatný manéver pomohol k víťazstvu gardistom, keď však víťazi dorazili do Širokého a nikto ich nevítal a aj úradníci štátnej správy za kostolom sa rozutekali, cestou okolo kostola začali z pomsty strieľať do pomníka Ladislava Širokaya, ba pustili sa aj do rabovačky. O mesiac 4. marca 1849 cestovali v koči cez Široké a Branisko Štúr a Hurban. Mali namierené k cirárovi do Olomouca, kde mu chceli predniesť slovenské požiadavky. O pobyte slovenských dobrovoľníkov v Širokom sa kratučko zmieňuje 27. februára 1849 širocký farár Ľudovít Rybiczey, keď ich nazýva "Hodzsianae et Hurbanianae". Slovenský revolučný pohyb v Šarišskej župe bol však pod prísnym dozorom vedenia župy, menovite Ernesta Hedryho a v zárodkoch ho potláčal.

Urbársky patent roku 1853 potvrdil zrušenie poddanstva a urbárskych povinností z roku 1848, ale zarovno zrušil aj odvekú 100% zamestnanosť. Najhoršie na tom boli bezzemkovia-želiari, lebo keď zemepáni, teraz už statkári, museli za robotu platiť, začali hospodárstvo mechanizovať alebo im išlo dole vodou a masa bezzemkov prišla o obživu. Jedinou záchranou pred hladom bolo vysťahovalectvo, ktoré sa v Šariši tak rozmohlo, že v rokoch 1880 - 1910 odišlo 79 122 ľudí, čo bola polovica obyvateľstva župy a Široké /200 ľudí/ s Víťazom viedli prvenstvo. Najprv odchádzali len muži, tí potom začali "cahac" manželky a keď sa dievky nemali za koho vydať, odchádzali tiež.

Nevýnosné hospodárstva začali zemepáni opúšťať a rozpredávať, hlavne židom alebo bankám cez dispozičné právo, ktorým poverili farára Felixa Hedryho. Širockí zemania boli usídlení okrem najstaršieho známeho miesta na Madajovci a za kostolom, hlavne pozdĺž starej krajinskej cesty tak, že na rovnejšej spodnej strane mali sídla, oproti za cestou boli hospodárske dvory a okolo nich bývali poddaní. Na mieste dnešnej fary býval jeden z panských dvorov Hedry, povyše za Líniou bol dvor Malikovsky-Müller, potom Ymrey, ďalší Hedry, povyše Holubkoviča dvor Füzy , od Kolbaška ku novej ceste pod Líniou dvor Horvath a pri cintoríne ďalší dvor Hedry s pálenicou.

Keď sa ľudia začali vracať z cudziny s peniazmi, dali sa do skupovania pôdy tak masovo, že to vydesilo maďarský statkársky spolok OMGE z toho, že sa v krajine zmenší maďarský vplyv a uzniesli sa, že kde sa to ešte dá, má zostať v dedinách aspoň jeden maďarský statkár. V Širokom zostala rodina Hedryovcov pri cintoríne až do roku 1945. Ľudia sa vracali nielen s ťažko zarobenými peniazmi, ale aj sebavedomejší, národne prebudení a s novým pohľadom na život. Začali zveľaďovať hospodárstvo aj bývanie, takže už letmý pohľad do dvora zvestoval, že tam býva "amerikan", lebo má "na sypancu, abo na dome bľachu" /plech/.

Jediné, čo sa v tom čase nezmenilo k lepšiemu, bol národnostný útlak, ba skôr sa stupňoval, najmä po vydaní zákona o povinnej školskej dochádzke v roku 1868. Široké malo od roku 1869 maďarskú rímskokatolícku ľudovú školu, ktorá bola v jednej budove s farou pri kostole. Na nové poslanie školy v pomaďarčovaní boli školské priestory nevyhovujúce, preto vdova po Gabrielovi Hedrym darovala hospodársky dvor pri Línii pre potreby fary a celá cirkevná budova pri kostole sa stala školou, ktorú v roku 1912 celkom prebudovali. Na fare v tom čase pôsobil rodák zo Širokého Felix Hedry /1859-1899/, za ktorého sa cirkevná matrika začala viesť v maďarčine. Pamiatkou na neho zostali v niekoľkých rodinách a generáciách krstné mená Felix. Pri krstení chlapca sa občas spýtal: "A moje meno sa vám nepáči?"

V roku 1874 zákonom zanikli vierohodné miesta /locus credibilis/ a boli zriadené kráľovské verejné notariáty, medzi nimi aj širocký notariát s pôsobnosťou: Široké, Fričovce, Šindliar, Lipovce, Lačnov, Víťaz a Ovčie.

Od roku 1879 sa začína s povinným vyučovaním maďarčiny na všetkých ľudových školách. Na dedinách sa vyučovalo len od októbra do apríla, ale nedostatok obuvi nedovolil všetkým deťom návštevu školy ani v zimnom čase.

Osada bez mlyna bola nemysliteľná. Ľudia ho potrebovali a šoltýs či zemepán mali úžitok. Na Slovensku bolo v roku 1894 3896 mlynov na vodu a z toho počtu 7 mlynov mlelo v Širokom: Branisko, Bzikalovec, Brodek, Pastovník, Pod Hurku, Pri kostole a Medzihoscinci. Mlyn na Brodku sa v roku 1910 dočkal modernizácie na valcovú stolicu, ale zvýšené dane ho zastavili. K vodnému mlynu na Medzihoscinci dal Dolinský pristaviť moderný valcový mlyn s motorom na plyn. Vodné koleso sa naďalej využívalo pre gáter (pílu) a mletie, až ho v roku 1940 nahradila vodná turbína. Za Slovenského štátu majiteľ parnej píly Švaňa obnovuje náhon pre vodný mlyn Pri kostole, aby mohol šrotovať, či píla ide, alebo stojí. Vodný mlyn na Pastovníku už celé storočie nemelie, ale náhon k nemu je doteraz na mapách zakreslený.

Požiarny zbor v Širokom bol založený 23. marca 1898 súčasne s výnosom o ustanovení Širockého požiarneho obvodu. Po roku 1923 sa zbor premenoval na Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý od prvopočiatku okrem požiarnej činnosti plnil aj úlohy v osvete: divadelné hry, zábavy a rôzne súťaže.

Jazykovedec Samuel Cambel v roku 1898 navštívil východný Spiš, kde ho zaujalo používanie slov s dvojhláskou ie. Preto, keď sa v roku 1904 vybral na výskum nárečí do Šariša, na prvú návštevu 23. júna 1904 prišiel do Širokého pod východné svahy Braniska. Tu zistil, že aj u nás používame slová s dvojhláskou ie: dziefče, bielic, viera, piesek a že u nás hovoríme: bul, stul, kuň. Vypočul si aj rozprávku o Sirotňakovi od 26 ročného Jozefa Krescanka. Pri príležitostí 685. výročia prvej písomnej zmienky o našej obci, pripomíname si aj sté výročie jeho návštevy v Širokom, odhalením pamätnej tabule s textom: 23.6.1904 navštívil Široké jazykovedec Samuel Cambel, aby skúmal tunajšie nárečie.

Mesiac po zavraždení následníka trónu v Sarajeve Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo 28. júla 1914 vojnu Srbsku a onedlho aj Rusku. Ľudia boli plní úzkosti z rukovania (odchodu do vojny) mužov od 21 rokov, ale jediní, čo sa na vojnu tešili, boli Maďari, lebo sa zastrájali, že Rusom odplatia krutú porážku pri Világoši v roku 1849. /Világošom sa potom strašili deti, keď robili neplechu/. Do vojny postupne išli kone, dobytok, zásoby obilia aj zvony, ktoré sa u nás nahradili až v roku 1923. Vojna v konečnom dôsledku dopomohla k rozbitiu monarchie a založeniu 1. ČSR, ku ktorej sa Slovensko prihlásilo deklaráciou z 30.10.1918. Maďari dostali ultimátum, že do 24. decembra 1918 musia opustiť Slovensko. V noci o druhej hodine 23. decembra 1918 ešte na fare spali maďarskí dôstojníci, keď sa tam prišla zohriať vracajúca sa delegácia, vyslaná Andrejom Hlinkom do Ražňan, na podporu ľudového zhromaždenia za Martinskú deklaráciu. Vojaci z 30. čsl. pešieho pluku na ceste zo Spišského Podhradia do Prešova našli dňa 27. decembra 1918 Široké už slobodné. Maďari sa však vierolomne, pod zámienkou socialistickej revolúcie vracali na Slovensko a 14. júla 1919 už ohrozovali líniu 10. brigády: Bertotovce, Hrabkov, Klenov, Margecany. Pri ďalších útokoch už delostrelecké strely dopadali v Širokom na cintorín a 21. júna okupanti obsadili Široké s cieľom dobyť Branisko. Usadili sa na majetku Hedryovcov, komandatúru mali u Šofranka z Ulice a v pivnici väzenie, kde si posedel Felix Neupauer len preto, že sa dôstojníkovi nepozdávala cena za opravu čižiem. Situácia bola vážna, Maďari zúrili, lebo sa im nedarili útoky na Branisko. Nakoniec väzňa pustili na príhovor pána farára Čárskeho. Legionári ubránili Branisko a Maďari po ďalšom ultimáte opustili Prešov 7. júla. Pri vytláčaní okupantov z dediny padol maďarský vojak pri cintoríne výstrelom z priestoru píly. Rodina Hedryovcov ho dala pochovať do svojej časti cintorína. Medzi ľuďmi sa možno oprávnene hovorilo: Na Branisku sa skončila prvá svetová vojna.

V roku 1935 veľkú škodu na úrode narobili chrústy, preto sa ľudia snažili stratu nahradiť robotou pri zbere úrody na veľkostatkoch na Spiši. Obec Široké mala v tomto roku 1084 obyvateľov z toho: 1051 Čechoslovákov, 2 Nemcov, 19 Židov a 12 cudzincov.

Pre osvetovú činnosť novozaloženého Spolku katolíckej mládeže v roku 1935 zakúpila obec divadelné kulisy z ateliéru Pepa Máca z Újezdu u Brna aj s predoponou, na ktorej bolo zobrazené: Vítanie slobody v roku 1918. Zachovaná časť predopony s vyobrazením bola v roku 2000 reštaurovaná a teraz má miesto v sále obecného úradu.

Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 nastáva výmena českých žandárov. Prvým prideleným žandárom bol strážmajster Ján Sedláček, druhým Miloš Mlynárčik. V máji 1939 prichádza za veliteľa žandárstva strážmajster Ľudovít Sopko. Z politických strán má najväčšiu silu HSĽS. V roku 1941 sa začína s prestavbou kostola zbúraním južnej časti zvanej "Boží hrob" a prístavbou dvoch bočných lodí a sakristie. Prestavaný kostol bol posvätený 17. októbra 1943 biskupom Jozefom Čárskym, ktorý rokoch 1915 - 1923 pôsobil ako farár v Širokom. V roku 1942 dochádza k deportácii Židov do koncentračných táborov a ich majetok je 2. júla 1945 rozpredaný.

7.apríla 1942 sa začína s elektrifikáciou obce, vzápätí sa ukladá telefónny kábel v smere Prešov-Levoča.

Jeseň a zima 1944 sa nesú v atmosfére príprav na prechod frontu. Po smutných Vianociach a pre Nemcov bláznivom Silvestri 1944 sa začína nútená evakuácia a 11. januára 1945 o 12.00 hod. odchádzajú muži s Nemcami smerom na západ. 13. - 14. januára Nemci rabujú obydlia Širočanom. 22. januára prichádzajú do obce Československá brigáda a Červená armáda. 24. januára pod silným tlakom obchvatu Nemci ustupujú zo zákopov spod Braniska. Už koncom januára sa konštituuje národný výbor, ktorý začína riadiť život v obci. Začínajú sa vracať evakuovaní muži, obec sa pomaly pripravuje na parceláciu Hedryho majetku. 
V októbri dochádza k výmene slovenskej meny opäť na československú. Až do roku 1948 sa obyvateľstvo vzmáha z problémov, ktoré vznikli v súvislosti s vojnou. 15. mája 1949 sa začína stavať Potravinové družstvo (založené v r. 1937) - Kultúrny dom, dnešná budova Jednoty SD. Vtedy má družstvo 167 členov.

Najväčší požiar, ktorý si ešte veľa obyvateľov obce pamätá, vypukol 20. apríla 1950 v blízkosti dnešného domu Dzurendovcov. Požiar lokalizovalo 13 motorových striekačiek. Príčina nebola presne zistená, existujú len dohady. Zhorelo niekoľko desiatok domov a hospodárskych budov. Zaujímavosťou pre túto časť histórie obce je fakt, že od roku 1944 do roku 1950 sa dôležitosti života v obci zapisujú do dvoch kroník. Do tej staršej, označenej Pamätná kniha obce Široké z roku 1935 zapisuje Jozef Sninčák, učiteľ, do druhej, ktorá sa používa až do súčasnosti, zapisoval Imrich Šofranko. V nasledujúcom období najväčší rozruch spôsobila menová reforma (zmenka) z 1. júna 1953. Najlepšie dopadli tí, ktorí dôverovali vtedajším bankám a svoje úspory mali v nich aj uložené. Koncom decembra 1957 odchádza z obce farár Andrej Oros na jeho miesto nastupuje Peter Adamčák, ktorý tu pôsobí celých 18 rokov. V tom istom období sa začína so stavbou základnej deväťročnej školy. Tá je slávnostne odovzdaná do užívania 21. decembra 1961. Na druhý deň prebieha veľké sťahovanie starej školy do novej. Koncom roku 1960 sú inštalované v obci prvé 3 telefónne prístroje, a to u Andreja Katriňáka, dr. Antona Rokošného a na farskom úrade.

Po mesiacoch presvedčovania, miestami až donucovania, vzniká 3. januára 1960 o 9.00 hod. v Širokom Jednotné roľnícke družstvo. Zakladá ho 248 samostatne hospodáriacich roľníkov a za prvého predsedu je zvolený Ján Goč (Ferčík). Hoci sa kolektívne poľnohospodárstvo rozbieha pomaly a veľmi ťažko, v Širokom sa dobre osvedčí a najdynamickejší rozvoj zaznamenáva po roku 1975, keď dochádza k zlúčeniu štyroch obcí: Široké, Víťaz, Ovčie, Hrabkov. Družstvo prijíma názov JRD "Branisko" so sídlom v Širokom. Prvým predsedom zlúčeného družstva je Ing. Matúš Širocký, predtým predseda JRD Široké. Vo funkcii predsedu družstva pôsobí celých 23 rokov. Za jeho vedenia dochádza k najväčšiemu rozmachu družstva, najmä však v 80-tych rokoch.

Vráťme sa však späť. Hoci sa rok 1968 začína silnými mrazmi, jar a zvyšok roka je "teplo". 18. marca sa začína s výstavbou novej fary, (vysviacka 6. 10. 1968!) a v auguste po polnoci z 21. na 22. začali sa obcou valiť ozbrojené vojská Sovietskej armády, stovky ba tisíce vozidiel, tankov aj lietadlá a helikoptéry prehlušovali celú obec po niekoľko týždňov. Ľudia boli síce nespokojní, začali vykupovať obchody, ktoré boli v priebehu 2 dní úplne prázdne, avšak to bolo všetko, čo mohli vtedy urobiť. Zo zápisu v kronike sa dozvedáme, že 3 dni sa nepracovalo ani na JRD.

Koncom roka 1967 sa začína v obci s výstavbou štvrtej, (kostol, budova Jednoty, ZDŠ), ale najväčšej dominanty obce - kultúrneho domu. Budovu stavajú Hutné stavby Košice. Za necelé 4 roky, presne 14. júna 1971 sa do nových priestorov v KD sťahujú MNV a následne tu začína fungovať sieť obchodov, pošta, služby.

Sedemdesiate a osemdesiate roky sa vyznačujú bohatým kultúrnym a športovým životom v obci. V sále KD sa uskutočňujú filmové a divadelné predstavenia, slávnostné akadémie, rozvoj zaznamenáva futbal. Buduje sa futbalový a motokrosový areál, začiatkom deväťdesiatych rokov lyžiarsky vlek a vodná nádrž. Obec sa plynofikuje, stavia sa vodovod, niektoré časti potokov sa regulujú. Stavia sa dom smútku, dom záhradkárov, začína rozmach individuálnej bytovej výstavby. Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa začína rozvoj súkromného podnikania, vznikajú firmy Výroba limonád, Alter s.r.o.(výroba odevov), firma Štefan (kovovýroba), Gastro-G, Febatrans, obchodná sieť sa rozširuje. Uskutočňuje sa prestavba požiarnej zbrojnice a klubu dôchodcov.

V roku 1994 obec Široké spolu s obcami Fričovce, Šindliar a Lipovce začína stavať čističku odpadových vôd v areáli ŠM vo Fričovciach. Prichádza rok 1995. Široké prvýkrát vo svojej histórii oslavuje výročie prvej písomnej zmienky o obci. Pri tejto príležitosti obec začne používať symboly, čiže erb, vlajku a pečať obce. Pamätným zostane 2. júl 1995, keď v podvečer prechádza obcou kolóna vozidiel s hlavou katolíckej cirkvi, pápežom Jánom Pavlom II. V roku 1996 sa obnovuje organizovanie motokrosových pretekov a za začína sa s výstavbou diaľničného obchvatu a tunela Branisko. Novopostavenú diaľnicu začínajú motoristi používať 20. novembra 1997 a tunel Branisko 29. júna 2003. V roku 1998 obec realizuje rekonštrukciu chodníkov, miestnych komunikácií a rekonštrukciu a prístavbu zdravotného strediska. V roku 1998 sa tiež začína s výstavbou novej materskej školy. Tú do užívania uviedol predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda dňa 17. decembra 2002. V roku 2002 obec preberá kompetencie na úseku školstva, matrík a od 1.1.2003 je zriadený spoločný obecný úrad pre 7 obcí, ktorý plní úlohy stavebného úradu. V roku 2003 sa začína s výstavbou chodníkov pre peších okolo štátnej cesty v smere do Víťaza. Od 1.9.2003 je obec zriaďovateľom základnej umeleckej školy, ktorú navštevuje vyše 100 žiakov. V roku 2004 bola obec úspešná a získala dotáciu na rekonštrukciu miestnych komunikácií z programu Sapard. V tom istom roku sa obec uchádzala o ďalšiu dotáciu z európskych štrukturálnych fondov, a to projektom rekonštrukcie základnej školy.
 
Tesne pred Vianocami, presne 23. decembra 2004 sa spustila skúšobná prevádzka obecnej bezkáblovej televízie. V ponuke má 12 programov. 

Vzhľadom na potrebu firmy ZLATÁ STUDŇA, s.r.o. rozširovať svoj areál došlo v roku 2005 k dohode s obcou a firma za finančného príspevku obce postavila nový futbalový štadión, ktorý bol daný do užívania 15. septembra 2007.

Prvým krokom k stavbe Polyfunkčného objektu bolo v r. 2005 odkúpenie pozemku v centre obce od rodiny Maňovej za 1,1 mil. Sk. V jeseni 29. septembra 2006 sa začalo s výkopovými prácami. Po štyroch rokoch výstavby, na ktorej sa podieľali najmä firmy a pracovníci z našej obce, bol Polyfunkčný objekt slávnostne otvorený 10.10.2010 o 10.00 hod. V tomto období sa začalo aj s výstavbou chodníkov na cintoríne, ktoré spolu s rekonštrukciou Domu smútku boli odovzdané do užívania 14. septembra 2011.

V rámci osláv 690. výročia prvej písomnej zmienky o obci 11.7.2010 bola vydaná publikácia Miestopisný slovník Široké v časoch gazdovania a tiež obecná mena Širocký sokol.

V období rokov 2009 – 2011 boli vybudované všetky užívateľské siete v novej obytnej lokalite pre IBV Hurka.

V už existujúcom športovom areáli sa dňa 10. mája 2013 začala výstavba Obecného športového a oddychového centra.

 

V roku 2014 bola zrekonštruovaná budova bývalého zdravotného strediska a bola premenovaná na polyfunkčný objekt Kamienok.

 

V roku 2016 bola zrekonštruovaná budova kultúrneho domu, budova výtvarného odbou ZUŠ, budova COOP Jednota a tiež strecha a sčasti aj fasáda hlavnej budovy základnej školy.

Fotogaléria